"; Ministerstvo kultúry SR - Kultúrne práva pre ZSO
 

Kultúrne práva pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva

 

Kultúrne práva ako legitímna súčasť ľudských práv
Poznámky ku kultúrnym právam

 

 

Kultúrne práva ako legitímna súčasť ľudských práv

Ľudské práva

Ľudské práva možno charakterizovať ako základné práva a slobody, ktoré patria každému človeku od narodenia bez ohľadu na jeho rasu, pohlavie, etnickú, národnostnú alebo štátnu príslušnosť. Sú neodňateľné – nikoho nemožno týchto práv pozbaviť, nescudziteľné – nemožno ich previesť na iného, nepremlčateľné  -  nepodliehajú premlčaniu, a teda ich trvanie je počas života človeka časovo neobmedzené, a nezrušiteľné – existujú nezávisle od vôle zákonodarcu, ktorý ich uznáva, ale nemôže ich zrušiť. Ľudské práva pritom nie sú len etickými a morálnymi princípmi, ale ich dodržiavanie a efektívna ochrana patrí k základným črtám každého demokratického a právneho štátu.

Ľudské práva možno kategorizovať prostredníctvom tzv. generačného princípu. Prvá generácia ľudských práv zastrešuje občiansko-politické práva a charakterizuje ju dôraz na ochranu slobody jednotlivca voči štátu. Spája sa teda s predstavou nezasahovania štátu do integrity jedinca. V právnom poriadku SR možno do tejto kategórie zaradiť najmä základné práva a slobody zakotvené v čl. 14 až čl. 32 Ústavy SR (právo na život, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, osobná sloboda, zákaz mučenia, podrobenia krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a mnoho ďalších). Druhá generácia základných práv a slobôd, zahŕňa hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktoré vyžadujú skôr intervenciu štátu než jeho nezasahovanie, a to za účelom zabezpečenia materiálneho i duchovného rozvoja jednotlivcov. Do tejto kategórie patria práva, ktoré sú v slovenskom právnom poriadku zakotvené v čl. 35 až čl. 43 Ústavy SR (právo na prácu, právo na štrajk, právo na ochranu zdravia, právo na vzdelanie a pod.). Za nosnú ideu základných práv tzv. tretej generácie je považovaná solidarita. Medzi tieto práva možno zaradiť právo na mier, práva osôb patriacich k národnostným menšinám a etnickým skupinám či právo na priaznivé životné prostredie. Globálna modernizácia spoločností a vývoj technológií vytvárajú tlak na ďalší posun vo vnímaní ľudských práv, v dôsledku čoho sa v posledných desaťročiach začalo uvažovať aj o tzv. štvrtej generácii ľudských práv. Táto nová kategória sa viaže predovšetkým na oblasť technológií (internet, sociálne siete), či biotechnológií (napr. výskum kmeňových buniek a klonovanie).

 

Kultúrne práva

Úloha kultúry pri utváraní solidárnej, rozumne spravovanej a trvalo-udržateľnej spoločnosti je nezastupiteľná. Kultúra je hlavným nositeľom humánnych ideí vo svete a efektívnym nástrojom na odbúravanie sociálneho napätia v spoločnosti. Jej sila spočíva nielen v  ochrane hmotného a nehmotného kultúrneho dedičstva – hnuteľných a nehnuteľných pamiatok, písomností, tradícií – ale predovšetkým v zachovaní historickej pamäti, vedomia kontinuity minulého a budúceho. Význam kultúry spočíva najmä v rozvoji tvorivého potenciálu,  v posilňovaní kreatívnych – zmyslových a intelektuálnych – zručnostívšetkých členov spoločnosti, ktoré vedie k rozvoju  a osvojeniu si skutočných estetických a etických hodnôt – k rozpoznaniu krásy a utváraniu dobrého vkusu, k používaniu kritického rozumu, k sebareflexii a morálnej integrite osobnosti, ktoré spolu s hodnotami pravdy a demokracie vytvárajú spokojné, blahobytné, pluralitné – etnicky, jazykovo, nábožensky tolerantné  spoločenstvo.  V tomto spoločenstve majú svoje miesto aj zraniteľné skupiny obyvateľstva a mechanizmy, ktoré účinne ochraňujú  a podporujú ich práva.

 


Poznámky ku kultúrnym právam

Kultúra predstavuje špecifickú oblasť ľudskej činnosti, ktorá sa podieľa na humanizácii človeka, na rozvoji jeho duchovného života a tvorivého potenciálu. Kultúra sa v užšom zmysle chápe ako umenie, v širšom zmysle je to akákoľvek tvorivá a zmysluplná ľudská činnosť vytvárajúca nové hodnoty prospešné spoločnosti. Kultúra je neoddeliteľná od tvorivosti a tvorivosť od kultúry. Z tohto uhla pohľadu je potrebné vnímať kultúru a tvorivosť ako prierezové fenomény, horizontálne prvky prítomné v každej ľudskej činnosti.

Kultúra patrí k najefektívnejším mechanizmom, ktoré zabezpečujú podmienky pre harmonický a vyvážený rozvoj spoločnosti. Úloha, ktorú plní kultúra v integračných procesoch je nezastupiteľná a v čase krízy sa jej význam ešte zdôrazňuje. Je v záujme každého členského štátu vytvárať podmienky maximálneho využitia kultúrnych mechanizmov a posilňovať kultúrne práva tak, aby smerovali  k podpore integračných procesov a tiež procesu sociálnej inklúzie.

Kultúra v najširšom zmysle je spôsob života vypracovaný človekom na základe jeho skúsenosti, rozumu a citu, tak kultúrnu identitu môžeme definovať ako súhrn postojov, návykov, tradícií, hodnôt, interpretácií a sebainterpretácií, spôsobov myslenia, cítenia a konania, vzorcov správania), ktoré charakterizujú istú komunitu a sú tak či onak jej kolektívnym, spoločným výtvorom, hoci možno nie vždy originálnym, ale vždy nejako tvorivo adaptovaným.

Kultúrna identita je kľúčom aj k ostatným identitám (osobnej, kolektívnej, sexuálnej a pod.) Utvára človeka ako multiidentickú mnohovrstevnatú a mnohodimenzionálnu bytosť. Kultúra nás robí tým, kto sme, čím sme aj akí sme. Kultúra je tou najhlbšou vrstvou v živote ľudského spoločenstva. Preto preniká do všetkých vrstiev. Je spätá so všetkými ľudskými činnosťami a v nich sa aj prejavuje a nanovo utvára. Preto je posilňovanie a ochrana kultúrnych práv jednou z prvoradých úloh štátnej kultúrnej politiky. Kultúrne práva znevýhodnených skupín obyvateľstva sú tiež chránené a rozvíjané prostredníctvom vládnych strategických dokumentov.

Napĺňanie kultúrnych práv sa opiera o široký koncept ľudských práv ako ho vymedzuje Všeobecná deklarácia ľudských práv, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Medzinárodný dohovor o občianskych a politických právach, Medzinárodný dohovor o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Európska sociálna charta, Medzinárodný dohovor o právach dieťaťa, Medzinárodný dohovor pre osoby so zdravotným postihnutím atď. Kultúrne práva sú premietnuté tiež do záväzkov vyplývajúcich z Európskeho kultúrneho dohovoru. Vychádzajú z potreby zmeniť optiku uvažovania celej spoločnosti o tejto problematike a vytvárať podmienky pre dôstojný a naplnený ľudský život vo všetkých jeho dimenziách.

Napĺňanie  kultúrnych práv občanov sa často odkladá do neurčitého obdobia ekonomickej prosperity. Odklad je možný preto, lebo kultúrne  práva nie sú dostatočne garantované, mnohé ľudsko-právne dokumenty majú iba povahu odporúčaní a o záväzkoch rozhoduje politická (či „všeobecná“) vôľa – môžu sa prehodnocovať, upravovať, meniť a možno sa ich aj vzdať. 

Je preto naliehavé dôraznejšie pripomínať tieto záväzky, ich obsah a východiská. Malo by sa viac hovoriť o vzťahu medzi rovnosťou príležitostí, ľudskými právami a demokraciou. Na právo ľudských bytostí slobodne rozvíjať svoje schopnosti a využívať príležitosti bez trvalých obmedzení alebo bariér by sa mal odvolávať a najmä konkretizovať podmienky jeho uplatňovania každý relevantný politický program. Viac argumentácie je potrebné spojiť s princípom sociálnej súdržnosti ako dôležitou európskou kultúrnou myšlienkou.

Pripomínanie konkrétneho obsahu ľudsko-právnych dokumentov je preto nevyhnutné. O práve človeka na dôstojný život hovorí v článku 22 už Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948): Každý človek má ako  člen  spoločnosti  právo  ... (aby) sa mu zaručili hospodárske, sociálne a kultúrne práva  nevyhnutné  pre  jeho  dôstojnosť  a  slobodný rozvoj jeho osobnosti.“ Ľudská dôstojnosť sa podmieňuje zaručením širokého rozsahu práv, vrátane sociálnych a kultúrnych.

Kultúrne práva sú v novom kontexte priorít EÚ a Lisabonskej stratégie definované aj v novej stratégii EÚ do roku 2020. Rada Európy zdôrazňuje význam a napĺňanie kultúrnych práv pri upevňovaní procesu sociálnej súdržnosti. Označuje sociálnu súdržnosť za prioritu Rady Európy a definuje ju ako schopnosť spoločnosti zaistiť blaho pre všetkých svojich členov, zmenšovať nerovnosti a vyhýbať sa polarizáciám. Súdržná spoločnosť je vzájomne sa podporujúcim spoločenstvom slobodných jednotlivcov, ktorí uskutočňujú svoje ciele demokratickými prostriedkami. Kultúrne práva sú v tomto dokumente vnímané ako súčasť všeobecného blaha, ich plná realizácia je jedným z jeho základných predpokladov. „Pod blahom členov spoločnosti (článok 1) sa nerozumie len spravodlivosť (equity) a nediskriminácia v prístupe k ľudským právam, ale aj dôstojnosť každej osoby a uznanie jej schopností a ich spoločenského príspevku, plné uznanie rôzností kultúr, názorov a náboženských vier; slobodu každého jednotlivca osobnostne sa rozvíjať počas celého života; možnosť každej osoby aktívne sa zúčastňovať života spoločnosti ako jej úplný člen.“ (článok 11)“.

Zdôrazňovanie a rozširovanie a ochrana ľudských práv vrátane kultúrnych znamená, že spoločnosť, dbá o svoju vlastnú  súdržnosť a vlastnú udržateľnosť, a vníma  existujúce bariéry uplatňovania ľudských práv, vrátane kultúrnych ako prekážky pre ľudsky dôstojný život  a ako svoj morálny problém. Mala by vykonávať opatrenia, ktorými by odstraňovala či bránila vzniku trvalých obmedzení a bariér, trvalých vyčlenení, vylúčení akýchkoľvek skupín obyvateľstva z plnohodnotnej účasti na spoločenskom živote.

Kultúrny obrat v našom myslení je nevyhnutný aj preto, že kultúrne práva nie sú realizovateľné bez posilnenia legislatívneho a inštitucionálneho rámca. Vôľa vytvárať podmienky pre dôstojný život znevýhodnených skupín totiž predpokladá, že občianske povinnosti nezostanú pri vzájomnom nezasahovaní; obsahujú pozitívnu povinnosť poskytovať zdroje pre všeobecné kolektívne blaho. 

Posilnenie kultúrnych práv sa dostáva do popredia aj v súvislosti s otázkami rozvoja ekonómie kultúry resp. požiadavkou efektívnejšieho pôsobenia kultúry na plnenie ekonomických cieľov. Posilnenie kultúrnych práv môže viesť k maximálnemu využitiu a zapojeniu kultúrnych mechanizmov do všetkých oblastí spoločenského života tak, aby sa kultúra stala nástrojom formovania vedomia a samozrejmým predpokladom duchovného a morálneho rastu každého člena spoločnosti. Pri plnení tohto cieľa je dôležitá existencia finančných a inštitucionálnych mechanizmov, ktoré by boli zodpovedné za tvorbu multisektorálnej politiky na podporu ekonómie kultúry a kreatívneho priemyslu

Potreba obhajovať a chrániť kultúrne práva občana je základnou podmienkou harmonického vývoja spoločnosti. Zvlášť ohrozené sú kultúrne práva znevýhodnených skupín obyvateľstva. Povinnosťou štátu je preto v záujme sociálnej kohézie podporovať a rozvíjať kultúrne potreby znevýhodnených skupín obyvateľstva, chrániť ich pred ekonomickou a kultúrnou biedou, zabezpečiť im adekvátny prístup k informáciám, službám a vzdelaniu, kultúre a dať im rovnaké príležitosti uplatnenia ako väčšina.  Rovnako je povinnosťou štátu chrániť znevýhodnené skupiny obyvateľstva pred kultúrnou diskrimináciou. Tá súvisí väčšinou so slabou dostupnosťou kultúry a kultúrnych statkov, ako aj s nedostatočnými podmienkami na tvorbu kultúrnych a umeleckých hodnôt. Ochrana kultúry a kultúrnych práv by sa mala preto premietnuť aj do antidiskriminačného zákona. Nikto nesmie byť diskriminovaný v súvislosti s prístupom ku kultúre ani  v súvislosti s tvorbou kultúry.

Napĺňaním  kultúrnych potrieb a ochranou kultúrnych práv znevýhodnených skupín obyvateľstva spoločnosť prispieva k výchove k tolerancii a boju proti všetkým formám xenofóbie, diskriminácie, rasizmu a posúva majoritnú spoločnosť smerom k rešpektovaniu inakosti, zbavovaniu sa predsudkov a stereotypov voči „tým druhým“.

Starostlivosť o ochrana kultúry znevýhodnených skupín obyvateľstva  je znakom vysokej úrovne sociálnej politiky štátu, rozvinutej demokracie, názorového pluralizmu, je emblémom vyspelej občianskej spoločnosti založenej na princípoch solidarity, nenásilia, kultúrnej a spoločenskej integrity, emancipácie a participácie, rozumnej dostatočnosti a vysokého stupňa tolerancie a humanizmu.

Kultúrne práva sú súčasťou základných ľudských práv a ich tematizovanie v rámci antidiskriminačnej legislatívy je nevyhnutné a celkom legitímne. Kultúrne práva musia byť zabezpečené garanciou štátu tak, že nikto nesmie byť vylúčený z účasti na kultúrnom živote; z prístupu ku kultúrnym hodnotám a nikomu nesmú byť upierané práva na tvorivú činnosť v oblasti kultúry a umenia, ani plody vedeckého pokroku a jeho využitia. Rovnako v tomto zmysle nesmú byť nikomu narúšané práva na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, ktoré vyplývajú z jeho kultúrnej, vedeckej alebo umeleckej tvorby. Ochrana pred diskrimináciou je garantovaná prostredníctvom zákona NR SR č. 365/2004 z 20. mája 2004 o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (antidiskriminačný zákon). Diskriminácia v oblasti kultúry majoritnej alebo menšinovej zvyšuje nebezpečenstvo nielen kolapsu kultúry, ale aj roztrieštenosti spoločnosti na izolované komunity, ktoré môžu byť zdrojom sociálneho napätia a konfliktov. Ukotvením ochrany kultúrnych práv v antidiskriminačnom zákone sú vytvorené dôstojné podmienky na  začlenenie slovenskej kultúry do spoločenstva  európskych krajín.

Posledná aktualizácia: 08.08.2016 / OI
autor: ONKDKZSO
Linky